54951
Birmovka č. 5
BIBLICKÁ ČASŤ
Názov.
Biblia (z gr. biblos, knihy) alebo Sväté písmo, je zbierka kníh napísaná z vnuknutia Ducha Svätého. Spolu s posvätnou Tradíciou tvoria jeden prameň Božieho zjavenia odovzdaný Cirkvi. Knihy sa delia na Starý zákon, resp.Starú zmluvu a Nový zákon, teda Novú zmluvu. Počet kníh je 72, z toho 45 kníh Starého zákona (46 ak počítame náreky proroka Jeremiáša zvlášť) a 27 kníh Nového zákona. Tieto knihy boli uznané Cirkvou za kánonické, teda pravoverné. Poznáme aj tzv. apokryfné spisy, ktoré však nespĺňajú všetky podmienky pravovernosti a preto ich Cirkev nezahrnula do kánona posvätných kníh.
Autorstvo.
Keďže celé Písmo zahŕňa v sebe veľmi dlhé obdobie dejín spásy, je dielom viacerých činiteľov. Prvotným (primárnym) autorom je Boh, druhotným je svätopisec. Svätopisec je človek, ktorý dostal od Boha zvláštny dar, charizmu, Boh pohol jeho rozum a vôľu aj jeho schopnosti, aby svojím primeraným spôsobom napísal všetko to a len to, čo chcel Boh zjaviť. Tento dar nazývame biblická inšpirácia. Písmo je teda zhrnutím písomných prameňov a tradovaného slova, ktorým sa Boh zjavuje a prihovára k nám.
Obsah.
Sväté písmo nie je čisto historická kniha, ani žiadny životopis, už vôbec nie prírodovedecká kniha, ale je Božím slovom, ktoré nám bolo zjavené, aby sme poznali to, čo je pre spásu človeka potrebné vedieť. Opisuje dejiny Božsko-ľudského dialógu, dejiny spásy v rôznych obdobiach od stvorenia až po zavŕšenie dejín spásy. V Biblii sa preto vyskytujú viaceré literárne druhy, ako napr. opis, rozprávanie, podobenstvá, príslovia, oslavné básne, prorocké videnia, rôzne symboly a znaky a preto aj výklad Písma je prispôsobený tomu, o aký literárny druh sa jedná. Spoľahlivý výklad je zverený Učiteľskému úradu Cirkvi, ktorý autenticky vykladá Sväté písmo a je pre nás záväzné sa ho pridržiavať. Obsahovo delíme knihy na historické, múdroslovné (sapienciálne) a prorocké.
Jazyk Písma.
Knihy Starého zákona boli napísané v hebrejčine, posledné spisy v gréčtine. Knihy Nového zákona boli napísané v hovorovej gréčtine zvanej koiné, ktorá sa používala do 4. stor. po Kr. ako všeobecný jazyk vzdelancov v krajinách okolo Stredozemného mora a na Blízkom východe. Novozákonné spisy sú však poznačené semitskými vplyvmi, teda hebrejčinou a aramejčinou, ktorou sa bežne hovorilo v Ježišových časoch. Originály textov sa nám nezachovali, iba odpisy, tzv. kódexy zo 4. a 5. stor. Potom prichádzajú preklady textov najprv do latinčiny a neskôr sú to koptské sýrske, arménske, gótske, arabské preklady a preklad do staroslovienčiny od našich vierozvestov sv. Cyrila a Metoda. Do svetových jazykov sa prekladá až oveľa neskôr. Dnes je Biblia najrozšírenejšia a najprekladanejšia kniha na svete.
Nový zákon.
Pod pojmom Nový zákon označujeme štyri verzie Evanjelia, podľa Matúša (Mt), Marka (Mk), Lukáša (Lk) a Jána (Jn). Potom sú to Skutky apoštolov (Sk), trinásť listov sv. Pavla apoštola (Rimanom,2 Korinťanom, Galaťanom, Efezanom, Filipanom, Kolosanom, 2 Solúnčanom, 2 Timotejovi, Títovi, Filemónovi), list Hebrejom, list apoštola Jakuba, 2 listy apoštola Petra, list Júdu –Tadeáša, tri listy Jána apoštola a posledná jediná prorocká kniha Nového zákona Zjavenie Apoštola Jána tzv. Apokalypsa.
Evanjelium.
Euvangelion (gr.) znamená dobrá, radostná zvesť. Je to radostná zvesť o príchode Božieho kráľovstva, o Božej láske, ktorá sa zjavila skrze Ježiša z Nazareta, ktorý je prisľúbený Mesiáš a Spasiteľ. Evanjelium je len jedno, ale máme ho napísané v štyroch verziách. Sú to akoby štyri pohľady na jednu udalosť spásy, ktoré sa navzájom prelínajú a dopĺňajú. Evanjelium je najpodstatnejšou časťou Nového zákona. Vznik evanjelií je postupný a má tri fázy. Prvá fáza je obdobie Ježišovho pozemského života, to, čo skutočne hovoril, konal a učil a čo jeho učeníci videli a počuli. Druhá fáza je situácia prvotnej Cirkvi, najmä svedectvo apoštolov, ktorí po jeho zmŕtvychvstaní pod vedením Ducha Svätého jeho posolstvo hlbšie pochopili a ohlasovali. Tretia fáza je obdobie spisovateľskej činnosti evanjelistov a redaktorov, ktorí tradovaný materiál zhromažďovali, triedili a interpretovali do dnešnej podoby. Evanjelium nie je životopis Ježiša Krista, ale svedectvo viery v Ježiša Božieho syna a Mesiáša. Kresťanská tradícia označuje štyroch evanjelistov symbolmi štyroch bytostí podľa videnia proroka Ezechiela (Ez 1, 5-14). Človek je symbolom Matúša, lebo začína svoje evanjelium rodokmeňom, teda ľudským pôvodom Ježiša Krista. Lev symbolizuje Marka, lebo jeho spis začína účinkovaním Jána Krstiteľa na púšti a kráľom púšte je lev. Býk je symbolom Lukáša, lebo svoj spis začína opisom Zachariášovej obety v chráme a býk je obetným zvieraťom. Orol je symbol Jána, lebo svojím vzletným obsahom prevyšuje ostatných a vznáša sa do Božieho tajomstva. Prvé tri evanjeliá, podľa Mt, Mk a Lk nazývame synoptické, lebo ich možno zoradiť do paralelných stĺpcov, majú veľa podobností a spoločné pramene. Jánovo evanjelium je štruktúrou odlišné.
Evanjelium podľa Matúša.
Podľa tradície sa evanjelium pripisuje Matúšovi, jednému z apoštolov, ktorého Ježiš povolal od mýta v Kafarnaume (Mt 9,9), figuruje v zozname dvanástich, Marek a Lukáš ho označujú menom Lévi, Alfejov syn (Mk 2, 14). Je isté, že autorom je grécky hovoriaci kresťan židovského pôvodu, ktorý píše pre kresťanov zo židovstva v Palestíne alebo v Sýrii. Vznik sa kladie do obdobia okolo r. 80 pravdepodobne v Sýrskej Antiochii. Cieľom evanjelia je posilniť kresťanské obce v diskusii so Židmi a utvrdiť ich vo viere, že Ježiš je prisľúbený Mesiáš, ktorého predpovedal Starý zákon. V spise používa židovské výrazy, najmä termín „nebeské kráľovstvo“. Hlavnou témou učenia je Ježišova „reč na vrchu“ (horská reč) v 5. – 7, kapitole, kde Ježiš ako Nový Mojžiš definitívne vysvetľuje Zákon. Tu patrí aj 8 blahoslavenstiev a modlitba Pána ako ju používame aj my dnes. (pozrieť blahoslavenstvá Mt 5, 1-12 a podobenstvá o nebeskom kráľovstve Mt 13, 1-51) !!! Matúšova verzia je najdlhšia , má 28 kapitol.
Evanjelium podľa Marka.
Týmto menom sa označuje Ján Marek, syn nábožnej vdovy Márie, u ktorej sa schádzalo prvé jeruzalemské spoločenstvo, jeho bratranec bol levita Barnabáš, ktorý ho vzal spolu s apoštolom Pavlom do Antiochie na misijnú cestu. Neskôr nasledoval apoštola Petra, údajne bol potom biskupom v Alexandrii a zomrel mučeníckou smrťou. Jeho pozostatky sú v chráme sv. Marka v Benátkach. Napísal podľa tradície evanjelium v Ríme podľa kázania Petrovho, považuje sa za najstaršie evanjelium okolo r. 70. Cieľom bolo ukázať, že Ježiš je Boží Syn, Mesiáš a Syn človeka, ktorý svojimi zázrakmi dokázal Božskú moc. V spise prevažujú Ježišove činy nad rečami, zvlášť zázraky. Chce posilniť a povzbudiť kresťanov z pohanstva, aby ostali Kristovi verní aj v prenasledovaní. S ohľadom na nežidovských čitateľov vysvetľuje židovské zvyky a prekladá aramejské slová. Zvlášť je dôležité vyznanie stotníka pod krížom, v ktorom pohan vyznáva Ježiša za Božieho syna. Markovo evanjelium je najkratšie, má 16 kapitol.
Evanjelium podľa Lukáša.
Pochádza z pohanstva, zo sýrskej Antiochie, sprevádzal Pavla na druhej a tretej misijnej ceste, bol lekárom, má teda lepšie vzdelanie, čo ukazuje aj štýl písania. Jeho základným prameňom je Markovo evanjelium, možno usudzovať, že ho napísal po páde Jeruzalema, medzi rokmi 80 -90 v malej Ázii, alebo v Grécku. Cieľom je ukázať, že Ježiš je opravdivý Pán a Spasiteľ, čo dokazuje svojou nadvládou nad Zlým duchom a nad ľudstvom, z toho vyplýva, že je Božím synom. Lukáš je teológ dejín spásy a dejín Cirkvi, evanjelium vsádza do historického rámca a adresuje ho vznešenému Teofilovi, akémusi bohatšiemu Rimanovi, ktorému chce podať verný obraz o Ježišovi. Zdôrazňuje, že spása je pre všetkých, nie len pre Židov. Zvláštnu pozornosť venuje ženám a Panne Márie, ktorej dáva v evanjeliách najväčší priestor. Typickým je prejav Ježišovej ľudskosti a milosrdenstva, zvlášť v podobenstvách o Božom milosrdenstve (o stratenej ovci, o stratenej drachme, o márnotratnom synovi, o boháčovi a Lazárovi, o milosrdnom Samaritánovi). V evanjeliu sa nachádza aj modlitba Pána v skrátenej verzii a štyri blahoslavenstvá, ku ktorým je pridané štyri krát „beda vám!“ Evanjelium má 24 kapitol a končí nanebovstúpením Pána.
Evanjelium podľa Jána.
Ján bol synom galilejského rybára Zebedeja, matka sa volala Salome. Spolu s otcom a bratom Jakubom nasledovali Ježiša a stali sa popri Petrovi a Ondrejovi najdôležitejšími aspoštolmi, ktorí sprevádzali Ježiša pri takmer všetkých podstatných dejoch. Ján bol očitým svedkom vzkriesenia Jairovej dcéry, Ježišovej agónie v Getsemanskej záhrade, jeho premenenia na hore Tábor, bol učeníkom, ktorého Ježiš zvlášť miloval, pravdepodobne najmladší z apoštolov a slobodný, pri Poslednej večeri naklonený k Pánovej hrudi, spolu s Máriou Ježišovou matkou pod krížom, ako prvý vstúpil do prázdneho hrobu a uveril, že Ježiš vstal z mŕtvych. Bol nadaný, vnímavý a mal vznetlivú povahu, preto ich Ježiš spolu s bratom nazval „synovia hromu“ (boanerges). Podľa tradície sa dožil vysokého veku a pravdepodobne ako jediný z apoštolov zomrel prirodzenou smrťou. Usadil sa údajne v Efeze, počas Domiciánovho prenasledovania bol vo vyhnanstve na ostrove Patmos, kde mal videnie a napísal Apokalypsu, zomrel koncom 1.stor. v Efeze. Evanjelium je posledné kánonické, napísané v Malej Ázii medzi rokmi 90 – 100. Autorom je iste palestínsky Žid, obracia sa na čitateľov, ktorí už majú základné poznatky o Kristovi a preto nepíše o udalostiach, ktoré sú už známe z prvých troch evanjelií. Cieľom je plnšie pochopenie Ježiša a jeho diela, veľký dôraz kladie na mimoriadny vzťah Ježiša k Otcovi. Dôležité sú aj slová, ktorými Ježiš zjavuje svoju pravú Božskú identitu v slovách „ja som“, ktoré sú narážkou na božie meno (ja som, ktorý som). Vyjadruje to v symboloch ja som cesta, pravda, život, svetlo sveta, pastier, vinič, chlieb života a pod. Dôležitú úlohu zohrávajú Ježišove znamenia, hodina smrti na kríži je hodinou jeho povýšenia a oslávenia. Jánovo evanjelium je rozvrhnuté na tri roky Ježišovho verejného účinkovania a na cesty medzi Galileou a Jeruzalemom. Má jediné podobenstvo o Dobrom pastierovi. Vrcholom jeho kristológie je v úvode náuka o „Slove“ a zmysel evanjelia je vypovedaný na konci : „aby ste verili, že Ježiš je Mesiáš, Boží syn, a aby ste vierou mali život v jeho mene.“ (Jn 20,31). Evanjelium má 21 kapitol, z toho posledná je tzv. dodatok.
Skutky apoštolov.
Spis je pomenovaný podľa starej cirkevnej tradície a je akoby voľným pokračovaním Lukášovho evanjelia, adresovaný známemu Teofilovi. Miesto vzniku môže byť Grécko, ale aj Macedónsko, Efez, či Antiochia medzi rokmi 80 – 90. Opisuje prvé dejiny Cirkvi, začína Ježišovým nanebovstúpením, voľbou apoštola Mateja namiesto Judáša, zoslaním Ducha Svätého a Petrovou turíčnou kázňou. Hovorí o činnosti apoštolov po prijatí Ducha Svätého v Jeruzaleme, o ustanovení diakonov, prvom mučeníkovi Štefanovi, o prvých misiách do Samárie a Antiochie, pokrstení stotníka Kornélia a etiópskeho eunucha, ktorí boli pohania. Do deviatej kapitoly hrá najdôležitejšiu úlohu Peter ako hlava apoštolov. Obrátenie Šavla je akoby novým zlomom evanjelizácie a Pavol sa tak stáva so svojimi cestami najpracovitejším apoštolom, ktorý preklenie hranice Palestíny a najlepšie pochopí Ježišov misijný príkaz ísť do celého sveta a ohlasovať evanjelium. V roku 49 sa schádza v Jeruzaleme apoštolský snem, ktorý rieši prvý vážny problém, ako nakladať s obrátenými pohanmi. Či teda majú prijať najprv obriezku a zachovávať židovský zákon , alebo stačí im len krst. V ostrej polemike sa nakoniec presadí Pavlova línia, že pohanom stačí ak sa dajú pokrstiť a budú dodržiavať Desatoro, čím sa naplno otvorí brána do Cirkvi pre pohanov. Pavol sa stáva apoštolom národov a zakladá nové cirkevné obce po celom Stredomorí. Spis končí jeho domácim väzením v Ríme, kde však môže pokojne ohlasovať Ježiša, prijímať návštevy a učiť. Spis má 28 kapitol.